Průvodce Henrich Tóth se dělí o své dojmy z cesty do ukrajinské Oděsy a neuznené republiky Podněstří.
Do Podnesterska som plánoval ísť roky. Vždy som to ale z časového hľadiska nestihol. Tento raz to už ale stihnem - v septembrový štvrtok poobede prilietam do Moldavska, ktoré som už viackrát kvôli Sovietskej architektúre a atmosfére navštívil a zamiloval, prespávam v Kišineve a v piatok ráno už čakám na autobus do hlavného mesta tejto neuznanenej republiky - Tiraspolu.
Podnestersko je republika ktorá sa v roku 1992 po vojne s Moldavskom s pomocou Ruska odtrhla od Moldavska, má dokonca svoju menu (rubeľ), svoju vlajku, svoj pas, ale i hraničný prechod s pasovou kontrolou. Je to neuznaná republika, ktorú uznávaju iba zväčša iné neuznané republiky ako Abchádzia alebo Južné Osetsko (majú tu i veľvyslanectvá). Pri prechode hraníc maršrutkou (mikrobus) je hned vidieť rozdiel. Podnestersko je akoby zakonzervované. Nič sa nezmenilo, všade vysia ruské, podnesterské vlajky a kosáky. Po príchode do Tiraspolu si zamenieňam peniaze za miestnu menu a idem bádať. Domáci na mňa pozeraju nie veľmi dôveryhodne, ale ani nie nepriateľsky - prechádzam veľmi zaujímavý Zelený market a kupujem pol kila hrozna za 0.5 eura. Navštívím samozrejme hlavné atrakcie ako socha Lenina pri budove vlády, centrum mesta s propagandistickými predmetmi a tiež miesnu sovietsku reštauráciu s klasickými jedlami, ktorú 100% odporúčam.
Toto ale nie je úplne to, kvôli čomu som sem prišiel. Hlavným cieľom je vidieť starú sovietsku kompu, ktorá preváža autá, tovar a ľudí z jedného brehu rieky Dniester na druhý a tiež pozrieť sa do miestnej továrne a do okolia vlakovej stanice. Kompa sa nachádza na juh od centra Tiraspolu - treba sa sem prebiť medzi panelákmi a je to čistý analog. Starý kus lode, neskutočne pomalý , hrdzavý a krivý, prevádza autá kvôli nedostatku mostov na druhú stranu. 15 metrov trvá so všetkým asi 15 minút. Pokračujem tiež k továrni 1. Mája ktorá je čiastočne funkčná, cez hlavný vchod ma vojak nepúšťa preto preskakujem plot nedaleko, vyzerá to celkom zaujímavo ale dnu do budov sa žiaľ dostať neviem - všetko je zamknuté a teda si fotím aspoň rozpadnuté budovy a propagandistické maľby a užívam si trochu adrenalínu v zakázanom prostredí. Po skonzumovaní syroku (tvarohový chladený jogurt v pevnom skupenstve) smerujem na hlavnú stanicu.
Na hlavnej ulici je vidieť náborové plagáty do Ruskej armády, s dovolením nedôverčivého ruského vojaka strážiaceho stabilitu v tejto bizarnej "krajine" si toto tiež fotím. Popri rozpadnutých panelákoch a zarastených trávach sa dostávam k továrňam pri nej a všetko prechádzam. Je to kopa betónu a treba sa naozaj prebiť cez zarastené kríky. Výhľady sú však zaujímave a bez psov. Z rozpadnutej veže si pozerám okolie zhora. Myslím na to aké to tu kedysi mohlo byť a aké to tu je dnes. Skanzen Sovietskeho zväzu - musím ale byť opatrný, nebude príjemné byť zatknutý v Tiraspole. Odtiaľto idem jedným z najdlhších trolejbusových trás sveta do mesta Bender. Toto je menšie mesto ale tiež zaujímavé - zaujímavé sú miestne Sovietske mozaiky na stanici a neuveriteľne živý market. Cez vrátnika sa dostanem do miestneho zachovalého Domu kultúry s krásnou architektúrou a mozaikovým vstupom do hlavnej sály. Poobede sa posledným mikrobusom presúvam naspäť do Kišineva a teším sa na nasledujúce dni, ktoré strávim v Ukraine.
Do Odessy sa momentálne nelieta, vzdušný priestor je zatvorený. Preto prichádzam na Severnú autobusovú stanicu v Kišineve a "chytám" autobus o 9:00 ráno. Odporúčam kúpiť lístok vopred. Na Ukrajinu idem z rôznych dôvodov počas vojny už deviaty krát. Bol som tam kvoli urbexu, podpore hudobných podujatí v Kyjeve a Odesse ako DJ ale aj za oddychom v krásnom Zakarpatí.
Cesta do Odessy momentálne trvá cca 5 hodín - bývalo to 7 ale Ukrainci spravili s Moldavcami spoločný prechod a preto sa pasy kontrolujú iba raz, čo toto hrozné čakanie skracuje. V Odesse ma už čaká moj známy Oleksii, dávame si pri hlasných sirénach boršč, pelmene a klasiku Odessy - sledovú pomazánku. Sirény ma robia trochu nesvojim, ale viem že šanca, že by sa mi niečo stalo nie je veľká. Prvý raz som bol na Ukrajine počas vojny v Odesse hrať v novembri roku 2022, nefungovala elektrina a situácia nebola jednoduchá, po zvážení som ale pozvanie prijal. Oleksii odchádza a ja si prechádzam mesto po svojom, pozriem si slávnu operu, krásny historický vlakový vokzal ale aj bežné kúty mesta, či brutalistické skvosty. Sezóna už skončila, avšak mesto je stále relatívne plné miestnych turistov. Turistické pláže sú otvorené a niektoré zasa nie kvoli mínam.
V jednej z "najhoršej časti mesta zvanej Moldavanka nachádzam zbombardovaný panelák - je to veľmi nepríjemný pohľad, je to neskutočné akým spôsobom túto vojnu praktizujú susedia Ukrainy. Večer sa ideme pozrieť do beach klubu na pláži, ktorý je plný zabávajúcich sa návštevníkov - neskutočné kontrasty. Domáci tvrdia, že to nieje sranda chodiť po tme von - hliadky berú mužov z ulíc. Po tréningu potom smerujú na front a mnohých kamarátov mojich známich už zobrali. Po pláži pokračujeme na vilu Oleksiiho priateľa kde sa deje súkromná párty. Ukrajinská hudobná a umelecká scéna je veľmi bohatá a je to vidieť - stretávam tu veľa zaujímavých známich aj neznámich. Párty trvá do neskorého večer a popíja sa Ukrajinský nealko drink uzvar a Chocolatier koňak. Nasledujúci deň si s domácimi opäť užívame pri hudbe a k večeru je to opäť plnohodnotná párty. Mnoho z ľudí pracuje remote v IT sektore a podobne a nakoľko život na Ukrajine je momentálne veľmi stresujúci, zábava a hudba je vecou kedy človek zabudne.
Návšteva Ukrajiny sa momentálne veľmi neodporúča, môže sa stať čokoľvek a je to na Vašom zvážení. Ak sa však rozhodnete ísť, čaká Vás unikátna kultúra tejto krajiny, ktorá je jednoznačne autentická veľmi zaujímavá a hlboká.
Tentokrát som celé mesto neprešiel avšak dostal som sa do hľbky komunity a zato som veľmi vdačný. Dozvedel som sa množstvo o kultúre a momentálnom fungovaní krajiny a živote ľudí. Naša vôľa prispôsobiť sa, je neskutočná a práve tom nás robí človekom.
